Písal sa vtedy rok 1989. Mal som pätnásť rokov a ako druhák gymnazista som sa zaujímal o mnoho vecí. Vedel som toho o svete dosť (primerane môjmu veku), lenže mnohým veciam som nerozumel. Už od základnej školy sme sa učili, že existuje „východ“ a „západ“, a my patríme k tomu lepšiemu, správnejšiemu a spravodlivejšiemu „východu“. Nerozumel som však tomu, prečo tam (na „západ“) nemôžeme ísť presvedčiť sa, ako zle tam je. Vedel som, že všetci sú si rovní, ale nešlo mi do hlavy, prečo vidím značné rozdiely medzi „rovnými“ a „rovnejšími“. Podobne som bol presvedčený a vedel som o tom, že všetci majú rovnakú šancu a prístup k akémukoľvek vzdelaniu, len som nerozumel tomu, prečo sa na „výšku“ dá dostať takmer výlučne s protekciou. Podobných „vedel som, len som tomu nerozumel“ bolo vo mne vtedy neúrekom. Často som filozofoval nad tým, čo mi chýba k tomu, aby som veci nie len vedel, ale aj rozumel im. Niečo k tomu naozaj chýbalo. Po novembri 1989 sa moje pomyselné puzzle „poznania a chápania“ začalo postupne formovať do čoraz ostrejšieho obrazu. Do takého obrazu, ktorý má svoje pravidlá, ale zároveň dáva veľa možností, a tak je ho možné vyskladať viacerými spôsobmi. To, že akými, záviselo v prvom rade odo mňa. Od môjho slobodného rozhodnutia.

Každý človek má, resp. mal by mať vo svojom živote isté ideály a ciele. Snaží sa, usiluje sa preto, aby sa k nim priblížil, podľa možnosti ich aj dosiahol. Musí za to jednoducho bojovať. Ak ho nelimitujú, nebrzdia rôzne vonkajšie okolnosti, k svojmu boju potrebuje najmä to, aby svoje méty mohol dosahovať podľa svojho uváženia. Tak, ako to vyhovuje jemu, ako si to predstavuje on. Potrebuje slobodu. Slobodu myslenia, rozhodovania, konania, ale aj slobodu nápravy vlastných chýb. Ak to človek má, má takmer všetko. Je to dar, hodnota, ktorú by si mal každý vážiť. Najmä preto, lebo nie je to vôbec samozrejmé, že sa môžeme rozhodovať slobodne, že naše konanie je vždy slobodné a že slobodne môžeme napraviť to, čo sme nechtiac pokazili. Sloboda je výsledkom boja. Bojujeme o ňu sami so sebou, s inými ľuďmi, so skupinami (menšími i väčšími), niekedy aj so spoločenským zriadením.

Výsledky bojov, najmä ak ide o dosiahnuté pozitívne hodnoty, ktoré nie sú samozrejmosťou, by sme si mali pamätať. Pamätať si to, aké bolo existovať bez nich, vážiť si ich prítomnosť a šancu mať ich aj v budúcnosti. Sú to akési sviatky. Ak sa to dá spojiť s konkrétnou udalosťou, dňom, potom vzniká sviatok viažuci sa ku konkrétnemu dňu. Takým dňom je aj 17. november. Sviatky zvyčajne nie sú, resp. by nemali byť o tom, že sa vtedy nepracuje, nechodí do školy. Sú vyjadrením toho, že tieto dni nosia v sebe niečo „extra“. Sú nositeľmi spomienok, hodnôt, tradícií, ako aj odkazu pre budúcnosť, že vtedy a tam sa udialo niečo dôležité, zvláštne, výnimočné, čo zmenilo prítomnosť i budúcnosť. Pamätať si a vážiť si ideály aj činy. Podobne aj ľudí, ktorých 99,99% populácie vôbec nepozná. Tí však bojovali za slobodu odhodlane, obetovali sa za ňu, hoci s  úplnou istotou ju dosiahnuť vo svojom živote nedokázali. Ich snaha a boj však priniesli ovocie v podobe reálnej slobody pre každého človeka v slobodnom svete. Potrebujeme udržiavať takúto pamäť, aby sme sa neocitli v realite, v ktorej sloboda bude opäť nedosiahnuteľná.

Bojovať za slobodu sa dá rôznymi spôsobmi. Historickou pamäťou si utvrdzujeme a udržiavame ideály a hodnoty, ktoré charakterizujú našu kultúru i našu civilizáciu. Sloboda je jedným zo základných pilierov našej existencie. Aj vtedy, keď to nie je práve najpohodlnejšie. Za slobodu môžeme bojovať odmietnutím ľahostajnosti, alibizmu, konformizmu.

Brány Pedagogickej fakulty UKF sú 17. novembra tradične uzamknuté, prednáškové a seminárne miestnosti sú prázdne, akoby sa na fakulte nič nedialo. Avšak som presvedčený o tom, že akademická obec fakulty si váži výsledok boja, vďaka ktorému môžeme, či už v priestoroch fakulty alebo mimo nej slobodne myslieť, tvoriť, ovplyvňovať a meniť budúcnosť. Akademická pôda fakulty je jedným z najlepších príkladov toho, kde a ako sa môže sloboda prejaviť. Ak by sme z pomyselného vzorca života fakulty museli „vyškrtnúť“ slobodu, ostali by asi len trosky. Aj preto nabádam všetkých členov akademickej obce fakulty, aby sa 17. novembra zamysleli nad ideou a hodnotou slobody. S uvedomením si toho, že sloboda je výsledkom boja, ktorý pravdepodobne nikdy nekončí. Preto by sme si tento významný deň mali pamätať, pripomenúť si ho a nepodľahnúť falošnému presvedčeniu, že o dosiahnutú slobodu už nikdy nemôžeme prísť.

 

Gábor Pintes – dekan PF UKF